Neapolské piesne – vysvetlené

Čo je neapolská pieseň

Pojem zahŕňa tradičné piesne v neapolskom jazyku a Wikipédia jasne uvádza, že každá z nich je napísaná a predvádzaná v tomto jazyku. Zvyčajne ich spieva sólový mužský hlas, hoci ich interpretujú aj sólové speváčky, a medzi bežné formy patrí ľúbostná pieseň a serenáda. Ide o odlišnú tradíciu než opera: piesne stoja samostatne, bez deja okolo seba, a preto tak ľahko zapadnú medzi árie.

Súťaž Piedigrotta

Podľa toho istého článku sa v 30. rokoch 19. storočia stala neapolská pieseň inštitúciou vďaka každoročnej súťaži o nové piesne, ktorá sa konala spolu s festivalom Piedigrotta na počesť Madony z Piedigrotty, kostola v Mergelline v Neapole. Prvým víťazom bola Te voglio bene assaje, tradične pripisovaná Gaetanovi Donizettimu, hoci článok z roku 1984 pre to nenašiel žiadne historické dôkazy. Festival sa konal pravidelne až do svojho zrušenia v roku 1950 a neskoršie piesne sa tiež stali klasikou.

’O sole mio

Pieseň ’O sole mio pochádza z roku 1898. Slová napísal Giovanni Capurro a hudba sa pripisuje Eduardovi di Capuovi, hoci Wikipedia dodáva, že rozsudok súdu v Turíne z roku 2002 potvrdil nárok Alfreda Mazzucchiho na spoluautorstvo niektorých di Capuových piesní. Názov znamená moje slnko. Medzi interpretmi, ktorí ju spievali, sú Luciano Pavarotti, Enrico Caruso, Beniamino Gigli, Andrea Bocelli a Mario Lanza, pričom Pavarotti získal v roku 1980 cenu Grammy za najlepší klasický vokálny výkon za svoju verziu. Je to pieseň, ktorú všetci traja speváci zaspievali spoločne na rímskom koncerte v roku 1990.

Funiculì, Funiculà

Melódiu zložil Luigi Denza v roku 1880 v Castellammare di Stabia, svojom rodnom meste, uvádza Wikipedia, a slová dodal novinár Peppino Turco, ktorý vraj dielo vyvolal ako žart. Tento rok sa niesol v znamení prvnej lanovky na Vezuv, ktorú pieseň oslavuje. Prvýkrát ju zaspievali v hoteli v Castellammare di Stabia a potom vstúpila na festival Piedigrotta. Turcove neapolské verše líčia mladíka, ktorý prirovnáva svoju milú k sopke a prosí ju, aby sa s ním vydala až k okraju krátera.

Ako tenoristi rozšírili piesne do sveta

Wikipedia pripisuje zásluhu na rozšírení piesní do celého sveta emigrantom z Neapola a južného Talianska v období približne od roku 1880 do roku 1920. Začiatkom 20. storočia spieval tenorista Enrico Caruso hudbu svojho rodného mesta ako prídavky v New Yorku, v Metropolitnej opere, a mnohé z piesní nahral. Tieto nahrávky sa stali súčasťou štandardného repertoáru operných tenoristov; článok medzi spevákmi, ktorí ho nasledovali, uvádza Beniamina Gigliho, Franca Corelliho, Maria Del Monaca, Giuseppeho Di Stefana a Tita Schipu.

Čo pridáva mandolína

Rezervačná stránka uvádza komorný súbor klavíra, kontrabasu a mandolíny. Wikipedia opisuje mandolínu ako brnkací nástroj z čeľade lutnových, najčastejšie so štyrmi pármi zdvojených strún ladených ako husle. Neapolská mandolína má okrúhle, miskovité dno a pochádza z polovice 18. storočia. Keďže jej tóny rýchlo doznievajú, hráči ich predlžujú tremolom – rýchlym brnkaním jedného alebo viacerých párov strún –, čo dodáva neapolským sprievodom ich trblietavý lesk.

Na koncerte vo Florencii

Rezervačná stránka uvádza medzi neapolskými piesňami ’O sole mio a Funiculì, Funiculà popri áriách z La traviata, Rigoletto a Tosca. Programy sa menia a žiadna pieseň nie je zaručená pre konkrétny večer. Wikipedia uvádza, že všetky neapolské piesne sa spievajú v neapolčine, takže slová môžu znieť neznáme aj niekomu, kto pozná operné árie. Melódie nepotrebujú preklad – a práve preto sú súčasťou programu.

Čítajte ďalej: Operný koncert vo Florencii